Pôvodnými obyvateľmi Tuniska boli Berberi, ale vlny imigrantov po stáročia sem priniesli Feničanov, Židov, Rimanov, Vandalov a Arabov. V 17. storočí tu bol veľký príliv španielskych Moslimov a otomanskí Turci tiež prispeli svojou troškou do obrovského etnického mixu.
Štátnym náboženstvom je Islam. Hoci tu znova vládne náboženská oddanosť, hlavne medzi mladými a nezamestnanými, ostáva krajina celkom liberálna. V Tunisku a na ostrove Jerba pôsobí malá židovská komunita a je tu tiež okolo 20 000 katolíkov.
Hlavne vďaka snahám nenáboženského socialistického bývalého prezidenta Habiba Bourguiba, sú v Tunisku podmienky pre ženy ďaleko lepšie než kdekoľvek inde v islamskom svete, aspoň západniarom sa tak zdá. Bourguiba zrušil polygamiu a zákaz rozviesť sa, a tiež stanovil hranice tradičnému dohadovaniu manželstiev tým, že určil minimálny vek kedy sa dievčatá môžu vydávať na 17 rokov a dal im aj právo odmietnuť navrhnuté manželstvo. To, že závoj nazval „nechutnou handrou" viedlo k jeho dnešnému zriedkavému noseniu.
Staré tradície ale vymierajú pomaly, takže turistkám sa radí nechať si plecia a ramená zahalené a dať si radšej dlhšiu sukňu alebo nohavice. Mužské kraťasy sa považujú za spodné prádlo a môžu taktiež vyprovokovať pobúrenie. Na väčšine územia sa na prejavy náklonnosti pozerajú zamračene.
Dnes je krajina skutočne bilinguálna: Arabčina je jazyk vlády, ale skoro každý vie trochu po francúzsky. Francúzština bola počas prvých rokov vlády Bourguiba vyučovacím jazykom, a deti od 6 rokov sa ju aj dnes učia. V školách sa tiež vyučuje aj Angličtina a Nemčina, ale s týmito jazykmi sa zriedkakedy stretnete na ulici mimo turistických oblastí. Berberský jazyk Chelha môžete počuť iba v izolovaných dedinkách.
Hammam (verejné kúpele) hrajú v živote Tunisanov jednu z najdôležitejších úloh. Nachádzajú sa na celom území severnej Afriky a Stredného Východu, a pokladajú sa nie len za miesto kde sa vykonáva hygiena, ale kde sa dá odviazať a stretnúť s mnohými ľuďmi. V každom meste sa nachádza aspoň jeden hammam s oddelenými časťami pre mužov a ženy, niekedy sú dokonca v dvoch rôznych budovách. Muži si so sebou nemusia doniesť nič, tu dostanú fouta (bavlnený uterák), aby ho mali na sebe, no ženy si musia doniesť vlastné uteráky (a počas umývania majú na sebe aj nohavičky, takže si doneste aj suché na prezlečenie). Bežný poplatok zahŕňa vstup do kúpeľa a parnej miestnosti a kassa - rýchle vydrhnutie drsnou rukavicou.
Tuniské umenie je značne ovplyvnené miestnym kultúrnym mixom. Napríklad architektonické štýly siahajú od púnskych a rímskych ruín po červené tehlové „alpské" domy v Ain Draham, islamskú architektúru arabských medín a primitívne južné berberské štruktúry.
Menom Malouf, čo znamená „normálny" sa nazýva forma tradičnej arabskej hudby, ktorá sa v Tunisku stala akousi národnou inštitúciou. Medzi hlavné štýly klasickej tuniskej hudby patrí nouba (najstarší štýl, andalúzskeho pôvodu), chghoul a bachraf (tureckého pôvodu). Najznámejšími tuniskými hudobníkmi, spevákmi a skladateľmi sú zbor El-Azifet (raritou v tejto časti sveta je, že je to čisto ženská skupina), Khemais Tarnane, Raoul Journou, Saliha, Saleh Mehdi, Ali Riahi, Heidi Jouini a Fethia Khairi, hoci asi nebudete mať to šťastie, že by ste ich stretli niekde mimo krajiny.
V Tunisku sa našlo neskutočné množstvo podlahových mozaík, a mnoho z nich je vďaka teplu a suchému podnebiu veľmi dobre zachovaných. Mozaiky pochádzajú hlavne z 2. až 6. storočia nl. a nachádzajú sa najmä v súkromných domoch a verejných kúpeľoch. Nádherné zbierky sú v múzeách Bardo a El-Jem.
Francúzi sem doniesli maľbu, ktorá je dnes v Tunisku dobre zakoreneným umeleckým prostriedkom, a dajú sa tu nájsť rôzne štýly - od geometrických foriem Heidi Turki, po zložitú voľnú arabskú kaligrafiu Nja Mahdaoui. Počas francúzskej nadvlády chodievalo do Tuniska pod severoafrické slnko maľovať veľa Európanov, asi najznámejším bol Paul Klee, ktorý sem prvýkrát zavítal v roku 1914. Moderné galérie sa zameriavajú najmä na územie Tuniska, hlavne na Sidi Bou Said-a.
